Simon Malik
IX.A
Svätý Valentín a Sviatok zaľúbených
(Referát)
Dňa 14.februára sa slávi v mnohých krajinách Sviatok sv. Valentína alebo Sviatok zaľúbených. V tento deň sa zaľúbenci obdarúvajú drobnými darčekmi ako prejav lásky. Posielajú sa i valentínky, pohľadnice s krátkym prianím, vyznaním lásky. Mnohí ale nevieme skoro nič o pôvode sviatku. Kto bol ten sv.Valentín?
Sv. Valentín bol kňaz, lekár, mučeník. Je to teda skutočná postava. Bol patrónom mladých ľudí a zvlášť ich čistej a oddanej lásky. Narodil sa v meste Terny , dátum narodenia nie je známy. Zomrel 14. februára 269 v Ríme. Ide o jedného z najznámejších a najobľúbenejších svätcov.
Pochádzal z mesta Terny na juhu dnešného Talianska. V roku 197 sa v Terny stal biskupom. Neskôr pôsobil V Ríme, kde sa počas jeho života vystriedalo na tróne viacero vladárov.
V Ríme bol kňazom pravdepodobne za panovania cisára Claudia II. Gothica (268-270) a pôvodne bol podľa legendy lekárom. Podľa cisárovho názoru ženatí muži vraj v armáde nepodávali také dobré výsledky ako slobodní a z toho dôvodu budúcim vojakom zakazoval vstup do manželstva. Mnohým sa to nepáčilo. Valentín však zamilované osoby tajne sobášil. Riskoval tak svoj život. Odtiaľ môže prameniť vzťah k sviatku zamilovaných.
Tento sviatok sa rozšíril do Európy a je pomerne uznávaný, hoci niektorí ho neslávia a neobdarovávajú sa. Niektorí darujú kvety, čokoládu, pozdravy so srdiečkami, perníkové srdce a podobne.
17.2.2021
Láska jednej dievčiny
Ahoj, ja som Laura a dnes sa začína môj prvý deň školy. Vybrala som si istú nemenovanú strednú športovú školu. Šport je totiž moja láska, moja vášeň, moje všetko. Nová škola, nový začiatok. Nepopísaný list a hlave tisícky otázok, prianí... Cestou do školy som len dúfala, že tam budú aj nejakí normálni chalani. Nie len tí, čo sa hrajú, že zjedli celú múdrosť sveta. Alebo tí, čo vidia len svoje svaly v zrkadle. Nemám nič proti svalom, len nech je jasno, ale ....veď viete, čo som chcela povedať.
Vyšla som z auta, pozdravila mamu a išla smerom do budovy školy. Škola bola dosť veľká na to, aby som hneď prvý deň zablúdila. Samozrejme, že som netrafila do mojej triedy, ale ku tretiakom. Práve prebiehala hodina matematiky, ktorú ja vôbec nemusím. “Dobrý deň, ja...prepáčte, asi som tu omylom...ja ....” Pozrela som do triedy, ospravedlnila som sa a zdrhla preč. Trapas hneď prvý deň, to sa to pekne začína. A veď nevadí, stáva sa. Moja trieda bola hneď vedľa, minula som ju len o jedny dvere. Pohodička. Prehodila som si vlasy, nahodila úsmev číslo 23 a vyučko sa môže začať. Hodiny boli v pohode. A dokonca mám aj kamarátku Ashley. A aj celkom obstojných chalanov som v triede zazrela. Samozrejme, tvárila som sa akože sú pre mňa vzduch, ale.... Domov som išla spokojná, dobre naladená, proste sebavedomá stredoškoláčka, ktorej stojí svet pri nohách. Hodila tašku do rohu (žiadna hviezda sa totiž prvý deň školy neučí) a išla von s Ashley. Do parku. Nuž a tam sme stretli Árona. Aha, zabudla som vám povedať, kto to je. Ešte v prvý deň školy ma stihol obliať s džúsom. A ako inak, ospravedlnenie nepadlo, preto som sa snažila ho v parku len obchádzať. No samozrejme sa mi to nepodarilo. Zastavil ma na odchode z parku so slovami: ,,Hej, Laura, prepáč za ten džús. Vieš, bolo mi to blbé povedať ti to pred mojou partou.“ Hmm, som ani nečakala, že mi odpovie, zaujímavé. ,,Okej, v pohode. Môžem už ísť?” ,,Jasné, choď, ahoj.” S divným pohľadom som sa otočila a spolu s Ashley sme sa začali smiať. Boli sme ešte chvíľku vonku, rozlúčili sa a išli domov.
Doma nebolo nič zaujímavé, keďže bývam iba s mamou. Pozdravila som ju a šla do izby. Už som odpísala len na zopár správ, nastavila budík a išla spať. Ráno som vstala, zbalila veci do školy a kolotoč povinností sa začal. Pred školou ma čakala Ashley a spolu sme išli do triedy. Mali sme hodinu spoločne s tretiakmi.
Neuhádnete, čo sa stalo. Také šoky zavčas rána! Nečakane si vedľa mňa sadol Áron. A ten ozajstný šok ešte len prišiel. Pozval ma na párty, ktorá sa konala u neho doma. Akože chápete? Ja a párty? Hmm, to asi nie. Cudzí človek v cudzom meste v cudzej škole na cudzej párty? To je akosi priveľa náhod naraz. Prebrala som to s Ashley sprava i zľava, zhora i zdola. Výsledok? Ashley ma prehovorila a nakoniec som sa rozhodla, že pôjdem. Má to byť taká stredoškolská párty,nič pre malé decká, a preto som sa rozhodla, že si oblečiem dlhé červené šaty. Dokonca som si obula aj opätky. Verte mi, bolo to dosť ťažké sa v tom naučiť chodiť. A ako doprovod mi bola Ashley, kto iný. Jemný make up mal prekryť moje horiace líca.
Bolo tesne pred začiatkom párty, s Ashley sme už sedeli v aute. Viezla nás moja mama. Vystúpili sme pred domom. Vyzeral doslova ako vila. Vošli sme do vnútra a párty už prebiehala v plnom prúde. Ashley nám išla zobrať niečo na pitie, ja som sa usadila v kresle a prišiel za mnou Áron. ,,Ani som nečakal ,že prídeš.” ,,A ja som zase nečakala, že sa ma to spýtaš.” ,,Veď nemusíš byť hneď na mňa hnusná.” ,,Ja? Ja nie som hnusná, veď to ty si na mňa vylial džús a odišiel.” ,,Už som sa ti ospravedlnil. Mohli by sme začať od začiatku? Chcel by som ti ukázať moje najobľúbenejšie miesto.” ,,Myslíš, že ti môžem veriť? A-A-Alebo počkaj, pôjdem.” Neverím, čo som to práve povedala. Ani ho nepoznám. A kam vlastne ideme? Čo keď ma odláka na opustené miesto kdesi v pivnici a... Stop! Takéto myšlienky musím hneď zahnať do kúta, nie som predsa malé decko, čo sa všetkého bojí. Vyšli sme na strechu, ten výhľad bol dokonalý. Celé mesto svietilo, bolo to fakt prekrásne. ,,Páči sa ti tu?” ,,Jasné, je to krásny výhľad.” ,,Áno, je, niekedy si práve sem chodím vyvetrať hlavu. Vieš totiž ja nie som taký, na akého sa hrám alebo akého ma vidia ostatní.” ,,Aha, to som nevedela. Každý človek má nejaké problémy, a ani ja nie som iná.” ,,Som nečakal, že práve ty budeš mať nejaké problémy.” ,,Ja si myslím, že ich mám viac než ty. Bývam sama s mamou, otec mi zomrel, keď som mala tri a môj brat je vo väzení za krádež. Asi to nie je dokonalá rodina, akú máš ty. Nové mesto, pokus o nový život.” Slza mi už vybehla z kútika oka, iba som cítila, ako mi ju Áron nežne zotrel. Zvláštne, vôbec som sa necítila ohrozená. ,,Prepáč, som nečakal že to máš doma až také ťažké. ” Žeby sa stal z mudrlanta celkom príjemný chlapec? Vie naslúchať, to si vážim. A zdá sa byť úprimný a celkom fajn. Po ceste domov padlo ešte zopár viet. Ich obsah som ale nevnímala, len som sa naňho dívala a dívala...Musím uznať, že je vážne pekný. ,,Ďakujem, že si ma odprevadil až domov.” ,,V pohode, rado sa stalo. A ja ďakujem za rozhovor,” dodal Áron s úsmevom. Bol neodolateľný.
Vošla som domov, ani neviem ako. Mama už spala, tak som len potichu prišla dnu a šla hore. Bolo už neskoro, ale našťastie nám zajtra odpadáva vyučovanie, takže som mala dostatok času. Na čo? Spamätať sa. Utriediť si v hlave všetok ten zmätok. Zhlboka sa nadýchnuť a nájsť opäť pevnú pôdu pod nohami. Priznať si, že som po prvý raz zažila niečo, o čom som doteraz len čítala v knižkách. Napísala som ešte mame esemesku, nech ma ráno nebudí a išla som spať. Zaspať sa mi dlho nedalo, hlavou mi mihali obrázky tohto emóciami nabitého dňa.
Ráno som sa zobudila, šla na raňajky a v tom mi prišla správa od Ashley: Laura, pôjdeš dnes do kina? Dávajú nový horor. Pôjde celá škola. Ja nepozerám horory, čo mám robiť? Tak snáď jeden prežijem. Nemôžem sa predsa pred celou školou strápniť. Pôjdem a hotovo! Dúfam, že sa mi podarí zahrať to na drsniačku. S Ashley sme sa stretli pred kinom, zaplatili lístky, popcorn a išli si sadnúť na naše miesta. Sedeli sme vedľa Árona a Lukasa. Lukas je Ashlyn frajer. Ja som samozrejme sedela vedľa Árona. Film už začínal a Áron nejakým nepozorovateľným spôsobom zistil, že sa bojím. A prišla tá najobávanejšia otázka večera: ,,Bojíš sa?” No musela som s pravdou von. ,,Popravde strašne.” Áron vedel, čo má robiť. Chytil ma za ruku a objal ma. Asi mu bolo jedno, že nás vidí celá škola. Poviem vám, asi som si obľúbila horory. 😊 Po filme už Ashley musela ísť domov a ja som išla sama. Nevadí, mám to iba kúsok. A akonáhle ma Áron uvidel, pripojil sa ku mne. Bolo to úplne samozrejmé, prirodzené. Nikto sa nad tým nepozastavil. Niekedy idú veci šialene ľahko a šialene rýchlo. Rozprávali sme sa o hocičom a dokonca som zistila, že má psa s menom Pamlska. Celkom divné, nie? Cestou domov už bola strašidelná tma a ja som sa bála. Medzi nami, bála som sa iba naoko. Áron ma rozosmieval jeho vtipnými príbehmi zo života, napríklad ako opitý spadol do blata, ako jeho pes ocikal matikárovo auto a tak. Dobré, všakže? Na konci mojej ulice ma ešte Áron zastavil a povedal, že sa mu páčim. Vôbec som nečakala, že práve toto mi chce povedať. Pravdupovediac, čakala- nečakala... dúfala som. Len som sa usmiala, nič viac. Nemôžem mu z mosta doprosta povedať, že som doňho až po uši. A on tam stál ako soľný stĺp. Trochu trápne. Rozhodla som sa zachrániť to trochu trápne ticho: ,,No vieš, popravde, ani ja nemôžem povedať, že by si sa mi nepáčil.” Áron ma s úsmevom na perách ešte odprevadil pred dom.
Jasné že pred dverami prebehla “nečakaná” prvá pusa. A takto nejak začala naša láska. Divné? Nie. Romantické. Pokračovanie nabudúce...😊
Príbeh vymysleli a napísali Kamilka a Veronika z IX.A
Jana Báchorová: Napokon
(Lyrická báseň písaná voľným veršom)
A napokon zostala len spŕška roztrúsených črepín
Farebných úlomkov čo rozžiarili deň
Kaleidoskop dotykov a nevyslovených slov
Pár prskaviek na oblohe
Ohňostroj
Úžasný
Neuchopiteľný
Jestvujúci len pre čaro okamihu
Hviezdny ohňostroj
Ohromil a zhasol
A napokon zostala len spŕška roztrúsených snov
Farebných úlomkov
Čo nenašli si svoje miesto v mozaike.
Láska
(Krátka úvaha)
„Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa , nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zle neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Nikdy nezanikne.”
Láska. Ženy pre lásku zomierajú a zároveň žijú iba pre ňu. Muži z nej strácajú rozum.
Speváci o nej spievajú, básnici píšu, maliari stvárňujú v obrazoch. Láska je proste nesmrteľná téma.
Čo je to láska? Pre niekoho iba prázdne slovo, iba päť písmen, ktoré raz znamenajú to, raz ono... V mojich očiach je láska je symbolom večnosti. Teda tá pravá láska, nie jej náhrady.
Aby bola láska trvalá a večná, musíme ju strážiť, chrániť ju ako oko v hlave. To je na láske to najťažšie. Zaľúbiť sa je jednoduché, no nevzdať to, keď prídu i tmavé chvíle, už každý nedokáže. A je jedno, o akú lásku ide. Láska má totiž mnoho podôb a každá z nich je dôležitá a jedinečná. Láska manželov, láska rodičov a detí, láska k sebe samej, láska k vlasti, k práci...
Láska je domov v náručí osoby, ktorú milujeme. Práve tu sa cítime doma, tu patríme, tu sme sami sebou bez pretvárky. Pri osobe, ktorú milujeme, myšlienky sú inde, zabúdame na problémy, starosti, náš život je plnší a hodnotnejší. Myslíme viac na milovanú osobu než na seba. Sme lepší, milší, ohľaduplnejší, šťastnejší.
Aká je ešte láska? Je ohnivá i mrazivá, raz páli a raz chladí. Niekedy je láska ako sopka, emócie pracujú a láva vyteká doďaleka. Ničí, spáli všetko naokolo. Aj taká vie byť láska.
Toľko moje krátke zamyslenie. A čo je láska naozaj? Neviem, ale verím, že to raz zistím.
LILI
Ema Adamská
Končeky jej prstov pianissimo vyťukávajú upokojujúcu melódiu. Zašité knižnice v postarších domčekoch sú skvelé miesto na hľadanie nových myšlienok, no nie? Tak si to myslela aj Anna, ktorá za úzkym stolom na tomto staromódnom kresle nesedela po prvý raz. Rokmi tvrdého štúdia sa to už stalo zvykom. A toto bola jedna z najbežnejších fungujúcich variant jej života - doobeda pracovať, no a večery tráviť u babičky. Tie boli o hlbokých rozhovoroch pri šálke čaju, o nekonečnom hľadaní spomienok, skrytými medzi fotkami, o všeličom možnom. Tentoraz to však bolo iné. Vonku sa už pomaly stmievalo. Tretí deň na vidieku, a nech sa snažila, ako chcela, písať o láske bolo mimoriadne ťažké. Prekliaty článok!
Čo je láska? Slovo, cit, chemická reakcia, kult či sebeckosť , túžba cítiť sa milovaný či zbytočný sentiment?
Zatiaľ to neznelo dobre. Písať bol jeden z jej koníčkov, veď od detstva mala sen stať sa spisovateľkou, no... predsa len to kazilo niečo, čo jej na srdci ležalo ako balvan niekoľký týždeň. Nesúhlasne pokrútila hlavou a sklopila zrak, kým si rukou prečesávala svoje husté blonďavé vlasy. Už - už uvažovala, že obrazovku notebooku opäť pre dnes sklopí, no vyrušila ju v tom babička, ktorá si ju neveriacky obhliadla od hlavy k pätám s ustaraným výrazom v tvári hneď, ako vkročila do miestnosti.
,,Nedarí sa ti?" riekla do ticha a uložila ruku v bok. ,,Nie, babi." V Anninom hlase bolo počuť sklamanie. ,,Ako môžem písať riadky plné zmysluplných myšlienok o láske, keď jej sama nerozumiem? Ako mám otvoriť srdce, keď...." Takto nepriamo naznačila na rozchod, ktorým prešla len nedávno . Písať o zlomenom srdci neprichádzalo do úvahy. To ju ešte viac zraňovalo.
,,Iste to pre teba musí byť ťažké, verím..." Starena sa zhlboka nadýchla a pery spojila do úzkej čiary. Krátku chvíľu tam tak len stála, než sa prudko otočila k jednej z políc plnej kníh niečo hľadajúc. Anna sa len udivene zaprela o chrbát kresla, myslela si, že babka je na odchode. Namiesto toho však mohla pozorovať, ako sa jej starká postavila s nejakým papierikom menším ani dlaň, ktorý doteraz ležal v jednej z kníh k oknu, stískajúc ho v dlani. ,,Láska bolí, neviem, ako ti pomôcť. Možno by som ti ale mohla porozprávať jeden príbeh, čo povieš? Tento som si odkladala na vhodný čas. Zdá sa, že práve prišiel." Vnučka jej rázne prikývla pod istým rúškom zvedavosti.
,,Kedysi dávno, bola som možno trochu staršia ako ty teraz, svet bol iný, to už vieš. Spomínam na zimy, keď padalo viac snehu ako teraz, ale aj na chlad, ktorý nikdy úplne neopustil ľudské duše po vojne. Napriek tomu boli srdcia ľudí i vrelé, len tá vrúcnosť bola ukrytá pod nánosmi tvrdosti. V jednu noc, keď som čakala na vlak... bola som na stanici sama. Bolo to tým, že práve prebiehali vianočné sviatky a každý trávil čas so svojou rodinou, kým ja som sa s nimi len chystala stretnúť. No a vtom som sa riadne zľakla, keď sa spoza môjho chrbta ozval mužský hlas. Bol to vojak, čo to tam strážil. Už som sa mu chystala aj vynadať, no namiesto toho som k nemu len zdvihla zrak, ale nevedela som nájsť tie správne slová. Nevedela som zo seba vydať ani hláska. Ja, ktorá som mala odpoveď na všetko. Ver mi či nie, niečo ma s tým človekom spájalo už od začiatku, i keď som si to moc neuvedomovala. Tak sme sa zoznámili. Bolo to milé, skrátiť si len tak čas. Nezáväzne sme debatili a ja som mala pocit, že ho roky poznám. Neviem to vysvetliť. Také zvláštne prepojenie duší. Pri mojom odchode sme si sľúbili, že sa ešte niekedy stretneme. Nerátala som s tým. Slová sa vravia, chlieb sa je. Poznáme to. Ale...on svoje slovo dodržal. To bola paráda, keď ma raz vzal do jeho rodného mesta! Vtedy mi kúpil náušnice, také jednoduché, no pekné... Vtedy som už vedela, že sme svoji. Zatiaľ len srdcom, ale to bolo to najdôležitejšie. Rozumeli sme si. Nemohla som byť viac spokojná. Veď to bol taký elegantný vysoký muž, ktorý sa pustil do akejkoľvek roboty s chuťou." Babička sa počas rozprávania zopárkrát pousmiala, hľadiac na tmavú scenériu lesa v diaľke." Ale, drahá moja... nie je láska bez kríža a kríž bez lásky. S jeho mamou som sa stretla len raz. Práve ona bola kameňom úrazu a príčinou mojich preplakaných nocí. Nemala ma rada. Už mal vraj vybavenú frajerku z bohatej rodiny, ale vybral si mňa. Potom sme mali ale istú odmlku. Povedal, že musí odcestovať a i keď som nadšená nebola, to sme už spolu boli takmer rok, nechala som ho ísť. Naposledy som ho videla, keď išiel na vlak. Vieš, vždy odprevádzal on mňa a v našu poslednú chvíľu som to bola ja, kto mával zo stanice." Tieto pochmúrnejšie slová už babka rozprávala akosi skleslo, no i samotnej Anne zaujatej príbehom sa tajil dych." Nevedela som, kde je. Ani mi nepovedal, kam ide. Nevedela som sa spýtať, ako sa má, kedy sa vráti. Vtedy to bolo veľmi smutné obdobie. Mala som zlomené srdce ,ale vinila som za to jeho. Myšlienku, že zomrel, som vyškrtla hneď. Neprichádzalo to ani do úvahy. Zopár mesiacov, ak nie rokov som pevne verila, že mi niekedy opäť zaklope na oblok. Bola som sebecká, že som ho chcela pre seba? Naivná? Zaľúbená... Nikdy sa to nestalo, vnúča moje. Prinútila som sa s tým žiť, že ma už neľúbi. Nebolo to ľahké. Roky utekali. Už ako stará dievka som sa vydala za tvojho starého otca. Nebola to láska ako trám, ale žili sme pekne, s úctou jeden voči druhému.
A po rokoch som zažila čosi zvláštne. Čistou náhodou som sa stretla s mamou môjho milovaného. Ani by som ju nespoznala. V tvári bola strhaná. Prihovorila sa. Nečakala som to. S bolesťou v srdci splietala niečo o strážení hranice...výbuch či iné nešťastie... bitka, niečo sa zvrtlo .... a on tam padol. Nikdy nezabudnem, s akou bolesťou to hovorila, stratila muža vo vojne a takto syna! Tie spomienky sa vryjú do pamäte a i keď by som sa na ne snažila zabudnúť, vždy tam zostanú. No uvedomila som vtedy mnoho vecí. Že láska je ako prechádzka sadom krásnych kvetov s kopami tŕňov v ceste, nemôžeš sa im vyhnúť, ani tej bolesti. Bolesť proste patrí k životu. Ale je hodná každej obete, každej bolesti. Nájsť spriaznenú dušu, mať niekoho, pre koho sa oplatí žiť či zomierať, pre niekoho existovať len v daný moment... Niekedy je to o pevnom držaní sa za ruky, inokedy učení sa nechať ho... odísť. Láska je nenahraditeľná, nepoučiteľná a nemôžeš sa jej ubrániť v žiadnom prípade. Láska sú slová, čo rozprávaš, skutky, čo robíš . Niečo, čo každý z nás nevyhnutne potrebuje. A i keď sa ti zdá, že to nie je pravda, keď sa tvoje srdce štiepi bolesťou ako kúsky skla, ver mi, že raz nájdeš toho, ktorému presne také isté kúsky, ktoré ty máš, chýbajú. A on ťa bude liečiť späť tými svojimi, dokým si nevystaviate z citov niečo nezlomiteľné. Nikdy sa však nezriekaj lásky. Pamätaj na to, keď začneš znovu pracovať na tom slohu, Anka."
No a prikývnutie bola jediná správna odpoveď.
