Hoci sa pomaly blížil koniec roka a pred nami sa nachádzalo najťažšie obdobie ako skúšanie, písomné práce, opravovanie známok, predsa sme sa so žiakmi rozhodli zapojiť do literárnej súťaže, ktorú vyhlásilo Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Malackách. Žiaci 8. – 9. ročníka si mohli vybrať z troch tém: Násilie páchané na deťoch, Násilie páchané na senioroch, Kyberšikana.
Najprv sme každú tému spoločne formou besedy rozoberali, deti poznali mnohé príbehy z masmediálnych článkov, z televízie, internetu, takže boli schopné získané informácie vo svojich prácach využiť a zachytiť aj neraz ťažkú prácu PZ. Žiaci ôsmeho ročníka sa rozhodli pre prácu v dvojiciach, deviataci jednotlivo. Vzniknuté poviedky sme konzultovali, doplnili a upravili po dejovej línii. Kritériá splnili dve poviedky, rozhodli sme sa ich poslať do súťaže.
Poviedka Maja – od autorky Sabínky Zámečníkovej, žiačky IX.A triedy, získala 1. miesto
Poviedka Návšteva po dvoch rokoch – od autorov Lenky Valentovej a Adrejka Lapčíka, žiakov VIII.A, triedy získala 2. miesto
Žiakom ďakujeme za úspešnú reprezentáciu školy, keďže sa začínajú prázdniny, želáme im príjemný oddych, aby načerpali veľa tvorivých síl!
Maja
(Poviedka)
Maja je žiačkou deviateho ročníka. Je to štíhle, modrooké dievča, s dlhými gaštanovými vlasmi. Každý si ju obľúbil pre milé vystupovanie. V škole sa jej darilo, vždy mala samé jednotky. Zapájala sa do súťaží usporiadaných školou či Centrom voľného času. Doma v detskej izbe jej viseli diplomy, v malej knihovničke stáli knihy, ktoré dostala za výborný prospech, alebo si ich doniesla zo súťaže. Rodičia z nej mali radosť.
Maja však najviac milovala moderné tance, chcela sa stať tanečníčkou, preto sa prihlásila do konkurzu, v ktorom bola úspešná, a tak začala navštevovať tanečnú školu. Nerobilo jej problém po vyučovaní trikrát do týždňa sadnúť na autobus a odviesť sa do Bratislavy. Postupne sa svojou šikovnosťou a talentom vypracovala na takú tanečníčku, že začala reprezentovať tanečnú školu, dokonca sa o nej začalo aj písať.
To však nevedela, ako jej môže závisť spolužiačok začať jznepríjemňovať život. Najprv to začalo posmeškami, potom zhadzovaním vecí, schovávaním topánok. Dokonca sa jej v taške objavili plesnivé rožky. Maja si to nevšímala, myslela si, že to spolužiačky prestane baviť a dajú jej pokoj. No bola na veľkom omyle, z jej troch najlepších kamarátok sa stali úhlavné nepriateľky. Posielali jej vulgárne lístočky, začali sa jej vysmievať aj pred chlapcami. Často mala opľuté topánky alebo zababranú stoličku. Začala byť z toho nešťastná. Nechcela sa nikomu sťažovať, hoci i učitelia si všimli, že býva dosť často smutná a zamyslená.
„Maja, čo je s tebou, máš nejaké problémy?“ spýtala sa jej pani učiteľka na triednickej hodine. „Nie, nemám,“ odpovedala, „všetko je v najlepšom poriadku.“ „Ak máš problém, len povedz, vyriešime ho spoločne.“ Doma si taktiež všimli, že sa Maja zmenila, zostala uzavretá, strápená. No nesťažovala sa, hoci sa rodičia snažili zistiť príčinu, nezverila sa ani staršej sestre Katke, gymnazistke, s ktorou si tak veľmi rozumela. Situácia sa ešte zhoršila, keď jej začali na mobil chodiť vyhrážky a urážky typu „skapeš, ty sviňa,“ znevažujúce výsmešné obrázky o sebe našla aj na facebooku. Dievčatá ich rozosielali kde komu.
Keď prišla Maja do školy, ozývali sa jej posmešky za chrbtom. Nemohla to už ďalej psychicky znášať. Mobil jej vyzváňal každú chvíľu, ba aj v noci, Maja ho začala vypínať. Raz ho do rúk chytila Katka, lebo Maji prišla správa, otvorila ju a zostala zhrozená z toho, čo tam všetko našla. Pustila si internet, otvorila facebook a dostala šok.
Keď rodičia prišli domov z práce, poukazovala im, čo všetko našla. Večer spolu čakali, kedy príde Maja z tanečnej. Ešte nebola ani poriadne prezlečená, už ju začali spovedať. Vtedy Maja s plačom priznala, že takto sa trápi už dlho, spomenula mená spolužiačok.
Na druhý deň otec oznámil triednej učiteľke, že Maja nepríde na vyučovanie, lebo pôjdu na políciu. Zobral dcérin mobil aj notebook. Polícia predmety zaistila ako dôkazový materiál. Predvolali si rodičov dotyčných spolužiačok, ktorí zostali prekvapení, ale aj zaskočení z konania dievčat. Polícia navštívila aj danú školu, dievčatá vypočuli, najprv zapierali, ale po ukázaní mobilu a dôkazového materiálu sa priznali.
Polícia ich skutok označila ako trestný čin kyberšikany. Potrestané boli aj riaditeľom školy, zo správania dostali tú najhoršiu známku – štvorku. Tá im bude svietiť i na prihláške na strednú školu. Môžu si spytovať svedomie, či im to stálo za to, všetko pre závisť, že je niekto lepší ako ony. Maja sa rozhodla zo školy odísť, teraz cestuje každý deň so sestrou Katkou do Bratislavy. Prestúpila na inú školu, našla si nových spolužiakov a dobré priateľky. Pomaly zabúda na prežité utrpenie a opäť je z nej milé dievča, ktoré si každý obľúbi.
Sabína Zámečníková, IX.A
Návšteva po dvoch rokoch
(Poviedka)
Bol pekný deň ako každý iný. Prišiel som zo školy a mama mi hneď oznámila, že jej volal môj otec. Vravel jej, že chce, aby som k nemu prišiel, lebo ma vraj dlho nevidel. Nemal som s tým žiadny problém, hoci sa otec dlho neozýval. Bol som zverený matke, takže ma to netrápilo, lebo keď som mal desať rokov, rodičia sa rozviedli a s mamou sme sa od otca odsťahovali, takže som si od jeho kriku a nadávok odvykol.
Sám som bol zvedavý, ako po tých dvoch rokoch, čo sme sa nevideli, vyzerá. Nastúpil som na osmičku, po troch zastávkach som vystúpil na Nevädzovej ulici. Trocha sa to tu zmenilo. „Čau, čo tu ty robíš na našom konci?“ ozvalo sa mi za chrbtom. Obzrel som sa a čo vidím, moja spolužiačka Marika. Prekvapene som sa na ňu pozrel. „Ty tu bývaš?“ vypotil som zo seba. „ To si myslím, človeče, ale kde sa ty tu berieš?“ Rozmýšľal som, čo povedať. Mám ju zasvätiť do problému, alebo klamať. Nakoniec som sa rozhodol pre prvú možnosť. „ Idem navštíviť otca po dvoch rokoch.“ Prekvapene na mňa pozrela. „Veď si nikdy nespomínal, že býva na mojom konci," povedala prekvapene spolužiačka. „No, vieš, nebolo sa čím chváliť.“ „ V ktorom činžiaku býva?“ „Na päťke.“ „To je náhoda, veď tam bývam i ja, ešte mi povedz, že na druhom poschodí, zasmiala sa. „Nie, je to o poschodie vyššie, aspoň si myslím.“ „No to ma podrž, tak pán Takáč je tvoj otec? Ten predsa býva nad nami“. Pozrel som na Mariku, ktorá sa zatvárila trocha kyslo. „Musím sa ti priznať, že v našom vchode nie je príliš obľúbený.“ „Prečo?“ vyzvedal som prekvapene. Videl som na jej tvári, že rozmýšľa, ako mi to má povedať. „ Neuraz sa, ale chodia za ním čudné baby a chlapi, dávaj si pozor na neho, aj keď je to tvoj otec, veď ste sa dva roky nevideli.“ Zasmial som sa: „Čo sa zmenil na obludu?!“ „To nie, veď sám uvidíš a posúdiš,“ povedala Marika, „ľudia sa menia.“ „Pozri a sme tu, vidíš to otvorené okno dokorán?“ „Áno.“ „Tak tam býva tvoj otec, to je tretie poschodie, pod ním je moja detská izba.“ „Vidíš, tvoj otec práve fajčí na balkóne, asi ťa netrpezlivo čaká. Vieš čo, choď popredu, nech nás nevidí spolu.“
Rozlúčil som sa s Marikou, ktorá spomalila krok. Prešiel som popri kvetinovom záhone vedľa chodníka a otvoril som vchodové dvere. Vstúpil som do chodby, ovanul ma ťažko opísateľný vzduch. Po schodoch som vystúpil na tretie poschodie a zazvonil som na prostredné dvere. Asi po dvoch minútach sa dvere otvorili a ja som stál oproti chlapovi, ktorý mal byť mojím otcom. Chvíľu sme jeden na druhého prekvapene pozerali. Otec, chlap, ktorý mi otvoril, vyzeral oveľa staršie, ako som si ho pamätal. Jeho tvár bola popretkávaná jemnými vráskami, hlavne okolo očí a kútikov úst, vlasy mal mierne prešedivelé. „No, Peter, ani by som ťa nepoznal, ty si teda vyrástol. Poď ďalej a urob si pohodlie!“ Vošiel som do bytu, všade bol cítiť cigaretový dym. Otec mal pekne zariadené, dalo by sa povedať, že prepychovejšie ako my s mamou. „Tak ,kámo, hovor, ako sa máš, čo nového, pochváľ sa.“ Jeho úsmev bol akýsi úlisný, zreničky očí mal rozšírene. Neviem prečo, ale pocítil som akýsi odpor, no nedal som na sebe nič poznať. Porozprával som mu ako sa mi darí, aké koníčky mám, čo robím vo voľnom čase a že je nám s mamou pri skromnosti dobre. Otec počúval, občas sa uškrnul, alebo nepríjemne zasmial. „A čo baby, máš už nejakú, taký frajer, ako ty ich musí mať na každý prst aspoň desať?“ vybľafol na mňa. „Nie, nemám, mama hovorí, že na také pletky mám ešte čas, prvoradá je škola.“ "Somariny, to ona vždy trepala," povedal otec s hnevom. „Pozri, ja si žijem ako kráľ, nechceš bývať so mnou, nič by ti nechýbalo? Peňazí mám dosť, mohol by si mať všetko, o čo by si ma požiadal, veď vidíš, žijem si v blahobyte. Na, daj si jednu so mnou!“ Vytiahol zo škatuľky cigaretu a ponúkol mi ju. „Dúfam, že nie si srab, ale správny chlap. Vieš, koľko takých frajerov ako ty za mnou chodí a otravuje? Veľakrát nemám ani toľko marihuanových cigariet v zásobe. Keby len to, musím sa dobre oháňať, aby som zohnal fajnový tovar.“ „Snáď im nepredávaš marihuanu a drogy?“ neveriacky som sa spýtal otca. „Počuj, mladý a ty v akom svete žiješ? Nebuď sraľo, vyskúšaj a uvidíš!“ „Vieš, otec, neprišiel som, aby si ma ponúkal takýmto smradom, z ktorého ma začína bolieť hlava. Pusť ma, poď mi odomknúť, chcem ísť domov.“ Otec sa len tomu nepríčetne zasmial. „Nepustím, kým si jednu nepotiahneš.“ Začal som mu hlasno nadávať. „ Poviem to na teba mame,“ kričal som, „už nikdy k tebe neprídem.“ Otec vyskočil, schytil ma obomi rukami a začal so mnou lomcovať. „Ak nebudeš držať papuľu,“ reval, „ uvidíš, čo ti urobím, nielen tebe, ale aj tej suke, ktorá je tvojou materou!“ Snažil som sa mu s krikom vytrhnúť a utiecť, ale nemal som ako. Zrazu som dostal takú facku, že som spadol. Cítil som niečo sladkasté v ústach. Chodbou zaznel zvonček a búchanie na dvere. Ako vo sne som počul: „Tu Polícia SR, otvorte, lebo vyrazíme dvere! Počítame do päť!“ Otec sa postavil, zahrešil a pobral sa otvoriť dvere. Všetko sa strhlo tak rýchlo, nemal som ani tušenia, kto ich zavolal. Policajti vošli dnu, otcovi dali putá, mňa posadili do kresla, mokrou vreckovkou mi jeden z nich utrel krvavé pery. Začali prezerať otcov byt, videl som, že brali voľajaké škatuľky, bolo ich dosť. „Konečne máme aj dôkazový materiál,“ povedal jeden z nich. „Chlapče, čo tu robíš?“ spýtali sa ma. „Prišiel som po dvoch rokoch k otcovi na návštevu.“ „ No, ďakujem pekne, za takú návštevu,“ prekvapene na mňa pozrel mladý policajt. „Ako je možné, že ste prišli?“ neveriacky som sa spýtal. „Volalo nám jedno dievčatko, že z tohto bytu sa ozýva krik a buchot, my musíme každé oznámenie preveriť. Zoberieme ťa však so sebou, treba spísať výpoveď a zavolať tvojej mame, aby vedela, čo sa stalo.“ Odviezli nás každého zvlášť na policajnú stanicu.
Mama, keď sa dozvedela, čo sa stalo, bola zhrozená, nikdy by nás oboch nenapadlo, že z otca sa stal taký zlý človek. Zaprisahal som sa, že ho už nikdy viac nechcem vidieť a Marike, spolužiačke, som poďakoval za duchaprítomnosť, že mi pomohla v tejto ťažkej chvíli a zavolala políciu.
Lenka Valentová, Andrej Lapčík, VIII.A
Mgr. Božena Višvaderová
Fotoalbum
