Mestské kultúrne a informačné centrum a Mestská knižnica Ruda Morica v Stupave ocenila literárnu prácu našej žiačky Viktórie Kaderovej, žiačky 9. ročníka.
Táto literárna súťaž vznikla v roku 1996 na počesť slovenského spisovateľa Ruda Morica, veľkého milovníka našej krásnej prírody. Tento rok sa konal už XXI. ročník tejto literárnej súťaže, v ktorej žiaci vyjadrujú svoj vzťah k prírode a k ochrane životného prostredia. Veľmi nás potešila správa, že porota vybrala a ocenila prácu našej žiačky a zároveň zverejnila v zborníku najlepších literárnych prác.
Viki srdečne blahoželáme a tešíme sa z jej úspechu, je našou najlepšou reprezentantkou školy, získala veľa ocenení v literárnych súťažiach, vedomostných, bola úspešnou riešiteľkou jazykových olympiád.
Želáme jej veľa úspechov v ďalšom štúdiu na bilingválnom gymnáziu, aby sa jej v práci a v reprezentácii darilo tak, ako v našej škole.
Mgr. Višvaderová Božena
Môj najkrajší zážitok v prírode
Tento očarujúci okamih sa stal raz v lete skoro ráno. Rosa ešte nezostúpila zo stebiel trávy a slnko zafarbilo oblohu do oranžova.
Mohlo byť asi pol šiestej a my sme zobrali naše dva psy na raňajšiu túru. Potrebovali sa prevetrať, naložili sme ich do auta a vyviezli sme sa za dedinu.
Zastavili sme na štrkovej ceste pri poli, na ktorom sa vlnilo v jemnom vánku obilie. Vystúpili sme z auta, skontrolovali sme okolie či môžeme psíkov pustiť, aby sa ich náhodní chodci, ktorí chodia do prírody po turistickom chodníku behať nezľakli. Pustili sme psov a dávali sme s otcom na ne pozor.
Trochu sme sa s nimi prechádzali po prašnej vyjazdenej ceste a snažili sme sa vyhýbať malým jamám, ktoré vyhrabali zajace.
Moju pozornosť upútalo prostredie naokolo. Celkom ma to potešilo, že odpadky boli v nedohľadne. Vidieť, že nielen rybári a poľovníci sa starajú o čistotu prostredia, ale aj ľudia túlajúci sa prírodou ju chránia. Zanechalo to vo mne pozitívny dojem a prišlo mi na um, že aj stromy v lese oproti poľu sa určite z toho tešia.
Mierny vlahý letný vánok prečesával koruny stromov a obilie jemne ševelilo, akoby sa mladé obilné klásky medzi sebou zhovárali. Ich hlavičky sa dotýkali a ukláňali, že to vyzeralo akoby tancovali. Vtom sme si s otcom všimli, že naše psy vetria. Otec ich privolal k sebe. Neochotne doskákali k nám, pobrali sme sa späť k autu.
Začínalo byť horúco a slnko nepríjemne svietilo do očí. Vetrík utíchol a okolo nás sa ani vzduch nepohol. Šantiace psy si veselo značkovali nové územie, keď zrazu jeden z nich začal brechať.
Pritiahla som ho k sebe a pozrela som smerom k lesu, kde pozeral aj psík. Vtedy sa z lesa vynorila črieda sŕn a srncov a krížom cez pole sa vybrali hľadať miesto, kde by našli dostatok potravy. Úplne nám to s otcom vyrazilo dych. Očarene sme stáli ani sa nepohnúc, aj naše psy zostali v pomykove.
Stádo sa ladne pohybovalo, jemne nadskakovalo. Srnce mali neuveriteľné parožie a srny neustále dávali pozor na svoje mláďatá. Tento rozprávkový okamih trval len krátko, lebo naše psy opäť, keď sa spamätali z prekvapenia, začali brechať.
Črieda zrýchlila svoj beh naprieč poľom a stratila sa opäť v lese. Udivene som pozerala raz na tajomný les, ktorý skryl tú čarovnú scenériu, raz na miesto v poli, kde sa chcelo stádo pred malou chvíľou popásť.
Kráčali sme s otcom k autu stále sa obzerajúc a neveriacky krútiac hlavou, že sme niečo také zažili, aj naše psy akoby boli z toho všetkého prekvapené. Len ma mrzelo, že som nemala pri sebe fotoaparát a tento krásny okamih som si nezvečnila na pamiatku.
Viktória Kaderová, 9.A
Fotoalbum